List Dianke

Milá Dianka,
dnes zaplavili internet fotky tvojich rovesníkov, ktorí nastúpili do škôlky. Mala si byť medzi nimi, žiaľ, osud to chcel inak.
Ja na tie fotky pozerám a roztrieštené srdce sa ďalej triešti na ďalšie a ďalšie kúsky. Všetci kamaráti z plávania či rovesníci z ulice sú pekne ústrojení s kvetom v ruke a ich rodičia za objektívom pyšní na to , čo vo svojom živote ešte ich deti dosiahnu.
V čase keď nastupujú do škôlky, ty už máš za sebou prvé kilometre na rehabilitáciu a prvé cvičenie. Je to takto už viac ako 2 roky. Mrzí má, že naša "materská dovolenka" trvala tak strašne krátko a ranné vstávania a cesty, ktoré ťa majú niečo naučiť zažívaš už tak dlho. Bolí ma, že nikdy nezažiješ čaro prvých zoznámení, prvých priateľstiev, a spriaznených duší, z ktorých niektoré by tu boli pre teba až do dospelosti tak ako je pre mňa moja Lenka . Bolí ma, že pani učiteľky v škôlke, ktoré učili ešte mňa nebudú pre teba vzorom a útočiskom. Bolí ma, že nikdy nezažiješ ten blažený pocit z omamnej vône pracovného zošita, v ktorom by sa začali rodiť prvé znaky tvojho talentu. To, ako kráčaš s malým batôžkom do nového sveta zostane už navždy len v mojich predstavách rovnako ako môj návrat do milovanej práce, kde som mala rásť spolu s tebou. Človek svoj osud nezmení a tak zostávame v našom starom režime. Miesto ozajstných priateľov nám zostali naši fyzioterapeuti. Miesto tanečných krúžkov nám zostali hodiny tvrdej driny na rehabilitáciách. Miesto tvojich vystúpení na Vianočnej besiedke či Dni matiek nám zostali VIP koncerty Mira Jaroša v našej obývačke. Miesto mojej výplaty preflákanej na tvoje stylingové oblečenie a moje kabelky nám zostane prehodnocovať akú špeciálnu pomôcku si tento mesiac môžeme dovoliť

Chcela som to ukončiť niečím pekným, ale na dnešnom dni pre nás nie je nič pekné, tak prečo by som mala klamať…
Položila by som život zato, aby si to všetko mohla zažiť. Žiaľ nedá sa…
Milujem ťa
Mama